Životopis - Miroslav Dobiaš

Miroslav Dobiaš. sk
Prejsť na obsah
ŽIVOTOPIS

Na svet som prišiel veľmi dávno, ešte v minulom tisícročí. To bol úplný pravek - predstavte si, že nebol žiadny internet a nik nemal mobil. Neboli ani televízory. A keď konečne boli, tak mali čierno-biely obraz a pozerať sa dali iba dva programy!
Mal som šťastie, že som sa narodil mojej mame a nie nejakej cudzej tetke. Mama ma mala rada a z lásky mi niekoľkokrát denne nosila fľašku rovno do postele. Bolo to skvelé. Pokazilo sa to, keď som začal chodiť do školy, lebo som sa musel učiť. Keď som trocha vyrástol, ocitol som sa v Bratislave na strednej škole. Keď som vyrástol poriadne, tak som sa oženil a dúfal som, že moja žena mi tiež bude z lásky nosiť fľašku do postele, ako to robila moja mama. Nenosila, a ja som zistil, že život dospeláka je veľmi ťažký. Celé roky som musel chodiť do práce, aby sme si mohli kúpiť auto, aby moje deti mohli mať nový mobil a značkové tričká a aby sa doma mohlo kúriť a svietiť. Keď som bol z tej roboty úplne zničený, rozhodol som sa, že dospelákom už nebudem! Budem obyčajným puberťákom, stále budem mať 15 rokov a do konca života sa budem len zabávať a hrať !!!
   
Práve keď som rozmýšľal, kde sa môže starý puberťák hrať, zatelefonovala mi kamarátka, či nechcem hrať vo filme. Keď mi povedala, že za to dostanem peniaze aj jedlo, okamžite som súhlasil. Režisér Juraj Štepka v okolí Piešťan nakrúcal film MLČANIE. Bol to príbeh zo Slovenského národného povstania. Režisér na mňa pozrel, na prvý pohľad zistil, že som herecký talent a okamžite mi zveril dvojúlohu! V prvý deň som hral zraneného vojaka, druhý deň čašníka v reštaurácii. Zažil som prvú (dúfam že nie poslednú) posteľnú scénu: mňa, zraneného vojaka, krásna sestrička 20x po sebe ukladala do postele! Vždy som ju oblapil, ona ma uložila a ja som ju neochotne pustil. Na druhý deň som ako čašník nalieval arogantnému gardistovi Ľubošovi Kostelnému. Nie, neboli to malé úlohy, také nie sú. Sú len malí herci a to nie je môj prípad. Moje herecké výkony boli také úžasné, že ma dali na plagát k filmu. Môžete ma vidieť hneď za Kubovčíkom, ktorý hral hlavnú úlohu, ale musíte sa poriadne pozrieť. Tam za vľavo za ním - to som JA!
Veľkým sklamaním bol môj honorár - 20 € za deň som považoval za urážku mojich hereckých schopností.
Vtedy som sa rozhodol, že budem spisovateľom!
Spisovateľ musí mať úžasný život. Ráno vstane kedy chce, dá si pivo, sadne k počítaču, odpíše obdivovateľkám, možno niektorú zavolá na kávu. Potom trocha popracuje a večer znova žije svoj bohémsky život. Keďže okrem hereckého talentu mám aj ten spisovateľský, napísal knihu o školákovi Adamovi, ktorý zistí, že pod pražským orlojom je ukrytý starý alchymistický vynález – Stroj času!!! Napriek všetkým zákazom ho použije a vydá sa na nebezpečnú cestu do minulosti.
Je to skvelá kniha. Ale radosť z nej mi kazia iní spisovatelia, ktorí tvrdia, že honoráre za našu ťažkú prácu sú nízke, až smiešne. Hmmm, to by bolo mrzuté. Budem mať na pivo? A ako zaplatím kávu obdivovateľkám?
Uvidíme. Za Adamov príbeh ma zatiaľ všetci chvália. Možno som knihu napísal lepšie ako iní spisovatelia tie svoje.
Ak nie, zajtra pôjdem znova do práce.
Návrat na obsah